S horninou v obličke

Autor: Lukáš Zeleník | 3.12.2006 o 19:00 | Karma článku: 10,13 | Prečítané:  3240x

Viete aké je heslo pacientov urológie? Kto nemočí s nami, močí proti nám.

   Tri postele, tri rôzne osudy, tri cesty na Urologické oddelenie Žilinskej nemocnice.

 

   Nikdy som nebol hospitalizovaný. Toto konštatovanie sa zmenilo rovnakou rýchlosťou akou moje telo spacifikovala kolika - záchvat spôsobený obličkovým kameňom.

 

   V noci som sa prebudil na kŕče v oblasti žlčníka, ktoré mi nedovolili nadýchnuť sa, prevrátiť sa na posteli. K tomu sa pridala triaška a pre mňa stav a intenzita bolesti, akú som nikdy pred tým nezažil. Domnieval som sa, že príčinou môjho stavu je salmonelóza alebo slepé črevo. Po dvoch hodinách nelepšiaceho sa stavu moji spolubývajúci na internáte zavolali záchranku.

 

   Pre pretrvávajúce bolesti som nevnímal veci dejúce sa okolo seba, útržkovito si spomínam ako ma ktosi niesol do výťahu, ako so zvedavosťou sledovala situáciu vrátnička, ako mi pre problémové dýchanie tŕplo celé telo a ako som si prial, aby sa to celé skončilo.

 

   Záchranka ma doviezla na chirurgiu, kde lekár pokarhal záchranárov, že zle vyhodnotili situáciu a ihneď ma mali odviezť na urológiu - išlo totiž o obličkový kameň.

 

   Na urológií ma uzemnili vetou: "Ľahnite si tak, aby ste nemali kŕče." Uposlúchnuť túto výzvu bolo nemožné. Po sonografickom vyšetrení sa predpoklady potvrdili a ja som konečne dostal vytúženú infúziu. Na ihlu som sa ešte nikdy tak netešil.

 

   Martin je čerstvý mladoženáč a otecko. Práve v deň, keď jeho syn Oliver oslavoval druhý mesiac svojho narodenia, dostal koliku a radosť zo zdravia syna sa zmenila na ukrutné bolesti, ktoré sa dali zastaviť jedine v nemocnici.

 

   Všetkému sa dalo predísť, ak by bol zásah jeho praktickej lekárky profesionálnejší. Pred dvoma mesiacmi Martin oberal jablká a keď zostúpil z rebríka, začal ho bolieť ľavý bok. Myslel, si, že si niečo natiahol, ale zdalo sa mu to divné, pretože z rebríka neskákal. Navštívil preto lekárku, ktorá mu iba stroho povedala, že je precitlivený. Precitlivenosť spôsobil 13 mm kameň v ľavej obličke.

 

   Ďuri, tretí obyvateľ našej izby je v nemocnici nepredstaviteľných 17 mesiacov. 38 ročný chlap, ktorý si toho v živote prežil toľko, že slabšie povahy by za sebou mali už siedmy pokus o samovraždu.

 

   Juro má amputovanú nohu. Na stavbe v Prahe stúpil pätou na hrdzavý klinec. Ranu sa pokúsil vyčistiť si, po troch dňoch však začala noha opúchať. Až potom vyhľadal lekársku pomoc - bolo však neskoro. Nečistoty sa dostali do pätovej kosti, nohu napadla gangréna a liečbu komplikoval silný diabetes, ktorý mal od dvadsiatich rokov.

 

   Nohu sa nepodarilo zachrániť a museli mu ju od kolena amputovať. Aby nešťastia nebolo málo, počas chmeľovej brigády sa mu do pravej nohy, opäť do päty zapichli štyri tŕne. Dva z nich sa mu podarilo vytiahnuť, o ďalších dvoch nevedel. Šanca na záchranu druhej nohy je 50 %.  Vidieť pätovú kosť s obnovujúcim sa tkanivom je niečo, o čom som pred týždňom nemal ani len predstavu.

 

   Liečba gangrény si vyžiadala polročné ležanie na chrbte - Ďuri mohol hýbať jedine rukami. Táto nečinnosť mu spôsobila ďalšie zdravotne komplikácie - hematómy na lakťoch, problémy s chrbticou a žlčníkové kamene. To je dôvod, prečo som sa s týmto človekom stretol na urológií. Aby toho všetkého nebolo málo, cukrovka mu spôsobila krvácanie očného pozadia, ktoré vedie k slepote. Preto musí absolvovať nepríjemné ostreľovanie oka laserom.

 

   Najabsurdnejšie na celej situácií je, že vďaka tabuľkovým ohodnoteniam invalidity dostáva Juraj polovičný invalidný dôchodok, teda úbohých 3300 Sk. Už niekoľko mesiacov čaká na prehodnotenie rozhodnutia, kde podľa úradníkov mu chýba jeden bod na poberanie plného invalidného dôchodku. Ako je možné, že zdravie sa hodnotí formou bodovania?

 

   Nikdy som sa nestretol s človekom ako je Juro. Pre mňa je najsilnejšou osobnosťou akú poznám. Pretože napriek všetkým zdravotným, ale aj osobným starostiam je to neskutočne zábavný človek, optimista, ktorého nadovšetko baví život.

 

   „Vieš Luki, niekedy pozerám do steny a rozmýšľam, že by som to celé najradšej ukončil. Potom si však poviem, že musím byť silný, veď nemám rakovinu, ešte na tom nie som najhoršie. Vtedy si niekoľko hodín stále opakujem: Juro si silný, Juro si silný,..."

 

   Na urológií som bol 5 dní. Asi to môže povedať málokto, ale aj som sa v nemocnici neskutočne zabával. Na našej izbe sme si všetci úžasne sadli ako ľudia, z čoho plynuli celodenné salvy smiechu, z ktorých však nemali radosť prevažne starší pacienti a sestričky. A kde inde vám povinne nariadia piť pivo Plzeň.

 

   Ďuri mi spôsoboval svojimi životnými príhodami kŕče od smiechu, ale donútil ma  aj prehodnotiť vnímanie života. Všetky moje starosti a pocity nešťastia sú iba zanedbateľnými banalitami. Zdravie od teraz nevnímam ako samozrejmosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?