Sny o hojdačke

Autor: Lukáš Zeleník | 27.3.2006 o 11:56 | Karma článku: 5,06 | Prečítané:  1561x

  Joseph Heller raz napísal, že ak sa vaše dieťa bude chcieť stať spisovateľom, za žiadnych okolností mu to nedovoľte.

 Ja som si počas najväčšej zimy povedal, že musím o nej napísať. Pripravoval som si poznámky, zbieral unikátne slovné spojenia a udalosti, ktoré by sa mi do textu hodili. Zima sa mi čoraz viac zarývala pod nechty a môj pohľad na sneh bol stále odstrašujúcejší. Kráčal som po hnusnej bielej pokrývke, v ušiach mi znelo reggae a vyhrážal som sa snehu. Predstavoval som si tie najhoršie druhy jeho smrti, jeho odchodu z tohto sveta. Od obrovského fénu, až po napalm. A odrazu, sneh bol preč. S ním aj unikátna šanca začať článok s vetou: „Keď si ľudia nemajú čo povedať, hovoria o počasí.“
 Ten biely nepodarok ma naštval. Mohol vydržať ešte dva týždne a začal by som písať.
 Teraz sa vidím na hojdačke u starých rodičov. Zatváram knihu, pretože tieň z vrchného ukotvenia hojdačky zmizol z písmenok. Slnko blyští na biele strany knihy a moje oči prehrávajú boj so zvýraznenou bielobou. Fikciu zamieňam za jarnú knihu života. Vyhrniem si rukávy na starej flanelovej košeli, ktorú nosievam, keď treba s niečím pomôcť. Na bosých nohách mám šľapky, ktoré mi pripomínajú nezabudnuteľné chvíle detstva. S bratom a bratrancami sme súťažili, kto z hojdačky najďalej vykopne šľapky. Vyhral ten, kto trafil fóliovník v záhrade.
 Neprestajné mečanie kôz a kotkodákanie sliepok v kombinácií so slnkom a slabým vetríkom v tvári, sú mojím pohladením duše. Presne tak, by som chcel stráviť starobu. Na hojdajúcom kresle, pod jabloňou, s výhľadom na dvor.
 Jar symbolizuje aj ležiaci pes, vyhrievajúci sa na lavičke. Je to rodhésky ridgeback, pes pochádzajúci z Afriky, ktorý miluje teplo a slnko. Určite mal zo snehu podobné pocity, ako ja. Pod lavičkou, v tieni, ktorý vytvára Focus, leží oveľa menší, ale starší psík Rikky – jagdteriér. Oni mi vždy symbolizujú život a radosť, že majú jeden druhého.
 Z príjemnej letargie ma vytrhne vôňa, vychádzajúca z okna kuchyne, prekonávajúca rad kaktusov, citrónovník a čínsku ružu, obkolesujúca sa okolo zábradlia pri schodisku, plynúca ponad zelený trávnik až ku môjmu nosu. Vôňa, ktorú mám navždy vrytú do pamäti. Prinúti ma vstať, vojsť do kuchyne a z misky si zobrať ešte horúce syrové koláče.
 Pri vracaní sa na hojdačku, kúzelná vôňa prebúdza aj oba psy, ktoré bežia, tesne pred hojdačku, kde si sadnú jeden vedľa druhého. Rikkino sa to naučil, ešte keď bol šteniatko. Focus to odkukal od neho.
 Opäť sedím na mieste môjho najväčšieho kľudu. Oproti mne psy, ktoré očami kopírujú každé moje zahryznutie do koláča, obohatené periodickým pohybom hojdačky. Obaja veľmi dobre vedia, že im vždy z koláča kúsok nechám.
 Z hojdačky mám skvelý výhľad na altánok s krbom. Teším sa, keď budem pri ohni tráviť dlhé noci, so psami pri nohách, s myšlienkami o živote, o láske, o ľuďoch, s rodiacimi sa nápadmi na knihu, s hodnotením dňa, ktorý je takmer za mnou. To však až cez leto, jarné noci sú ešte chladné.
 Prichádza ku mne malý bratranec Erik, ktorý už nie je až tak malý. Ideme si zahrať „Ruskú,“ na školské ihrisko. S jeho bratom Norikom a s mojím bratom Dávidom. Je jar, konečne je teplo a ja mám svoj pokoj, po ktorom túžim celú jeseň a zimu.
 Zatváram okno, cez ktoré vstúpil do izby chladný vzduch. Už len pár týždňov a budem sedieť na svojej hojdačke.
 Nedovoľte svojím deťom, stať sa spisovateľmi!   
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?