Deň blogera - prominenta

Autor: Lukáš Zeleník | 8.2.2006 o 17:55 | Karma článku: 11,05 | Prečítané:  2867x

Opäť som sa nevyspal. O druhej v noci ma prebudila asistentka a naliehala na mňa, aby som zdvihol telefón. Vraj je na linke minister kultúry. Veľmi by ho potešilo, ak by som mu poskytol moje stanovisko, ku sume vyčlenenej zo štátneho rozpočtu, určenej k rozvoju blogovania.

Minulú noc takto otravovali z nejakého amerického rádia. Chceli, aby som im do denného vysielania povedal pár povzbudivých slov pre začínajúcich blogerov v ich regióne. Ráno ma prebudila komorná, ktorá mi tak, ako vždy pripravila na stolík vedľa postele koláč s mliekom. Osprchoval som sa a utekal do malej jedálne na raňajky. Počas jedenia som služobníctvu prikázal, čo treba navariť na obed a večeru. Popritom mi managerka prečítala môj denný program. V šatníku už na mňa čakali moji poradcovia pre styling a image. Vždy sa na nich veľmi zabavím, nikdy sa nedokážu dohodnúť a skončí to veľkou hádkou. Nakoniec si aj tak vyberiem oblek podľa môjho vkusu. Pred sídlom čakala pripravená limuzína. Šofér mi každé ráno povie pár príjemných slov, na ktoré spomínam celý deň. Minule mi zacitoval niečo od Marxa. Na túto cestu som sa príliš netešil. V aute ma totiž čakal finančný poradca. Z oblekov si vybrať dokážem, ale záležitosti okolo odpisov, prevodov, úrokov, úverov a investícií nechávam výhradne na ňom. Zastavili sme pred budovou, v ktorej sídli denník SME, kde som mal naplánované priateľské posedenie s Martinom Šimečkom. Po ceste do jeho kancelárie má zastavil Peťo Schutz, ktorý chcel vedieť môj názor na jeho komentár, ktorý má vyjsť v zajtrajších novinách. Pochválil som ho a povedal, že chcem vedieť písať tak ako on. Obaja sme sa zasmiali. Priateľské posedenia pri káve s Martinom sa vždy zmenia na pracovné. Preberáme zajtrajšie vydania SME, situáciu na blogoch a úprimne sa zasmejeme pri spomienke, že blogy mali kedysi vyhradenú iba jednu stranu v novinách. Počas schôdzky mi opäť volala asistentka, že na stole v kancelárií má čakajú dve lukratívne ponuky na umiestnenie reklamy na mojom blogu. Mám sa vraj rozhodnúť pre fialovú, alebo oranžovú farbu stránky. Povedal som jej, aby mi zariadila na zajtra stretnutia s oboma generálnymi riaditeľmi mobilných operátorov. Po stretnutí som vyhladol a oznámil som bodyguardom, že pôjdeme do blízkeho hypermarketu. Rád sa prechádzam medzi obyčajnými ľuďmi. Pri platení sa na mňa predavačka čudne pozerala, tak som pohotovo zareagoval: „Áno, nemýlite sa, som to skutočne ja.“ Na tvári sa jej rozžiaril úsmev, vypýtala si autogram pre seba a dcéru, a povedala mi, že môj blog navštevujú od samotného začiatku. Ľudia ma začali spoznávať, preto som sa zdržal dlhšie ako bolo v dennom rozpise. Nasledovala kreatívna prechádzka. Ak ma napadla myšlienka, použiteľná do článku, otočil som sa k asistentke, ktorá v ruke držala diktafón. Keď sa mi nedarilo nič vymyslieť, po ruke bol asistent s vrecom kameňov. Potreboval som vybiť stres a neúspech, tak som chytil kameň a hodil ho do Dunaja, alebo najbližšieho stromu. Neuveriteľne to pomáha. Darilo sa mi celkom dobre a diktafón bol plný použiteľných nápadov. So svojím tímom som sa preto rýchlo presunul do kancelárie. Sekretárke som v miernom behu prikázal, aby mi do kancelárie neprepájala žiadne hovory a aby ma nikto nerušil. Články si píšem zásadne sám. Po dopísaní sa práce chopilo Oddelenie pre reklamu a propagáciu, ktoré na správne miesta rozposlalo informáciu, že som napísal nový článok. Telefóny opäť začali vyzváňať. Jedno obdobie sa dokonca v stávkových kanceláriách dalo tipovať, či prekročím určitú hranicu hodnoty karmi. Potom som sa proti tomu ohradil, aby si čitatelia nemysleli, že píšem iba pre peniaze. Na večeru som už bol doma. S managerkou sme naplánovali dátumy turné po knižniciach, prednášky na vysokých školách, vystúpenia v rádiách a rozhovory pre časopisy. Potom som si pozrel správy a opäť vybral oblečenie. Musel som ísť do Správ a komentárov diskutovať na nejakú aktuálnu tému. Keď som sa vrátil z televízie trocha som si zaplával a unavený ľahol do postele. Pochybujem, že sa vyspím, opäť mi v noci bude vyzváňať telefón. Život blogera nie je med lízať.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?