Sám

Autor: Lukáš Zeleník | 21.1.2006 o 12:05 | Karma článku: 6,62 | Prečítané:  1511x

V malej izbe je nezvykle veľa priestoru. Keď sa prechádzam, nemusím nikoho prosiť, aby sa uhol. Ani hlasná hudba nepomáha navodiť každodenný hluk.

Po prvý krát sa mi stalo, že by som na internáte zostal sám. Pravdupovediac, stalo sa mi po prvý krát v živote, aby som niekde bol osamote viac ako deň. Vždy som pri sebe niekoho mal. Mojou nevýhodou je, že som tvor komunikatívny. Veľa a hlavne rád rozprávam. Teraz tu nie je nikto, kto by ma počúval a oponoval. Zostáva mi iba kaktus Herman. V hlave sa mi vynárajú obrazy, vykrádajúce americké situačné komédie. Hrám stolný tenis, podávam, loptička dopadne na súperovu polovicu, na druhej strane však nestojí nik, kto by podanie odvrátil. Pozerám film, ale na mojej ironickej poznámke ku nemu sa nikto nesmeje. Záber na televízor, prestrih na mňa a prázdnu izbu. Dovarila sa voda a ja nemám koho poprosiť, aby mi zalial čaj. Musím to urobiť sám. Zvláštny pocit. Najradšej by som ho už nikdy nezažil. Obdivujem preto, a zároveň je mi veľmi ľúto ľudí, ktorí sú sami. Bez rodiny, opustení, ľudia, ktorí nemajú to šťastie byť obklopení spriaznenými dušami. Nehovoriac o ľuďoch bez domova. Moja situácia a pocity sú oproti tomu nanajvýš smiešne. Zo všetkého najviac sa obávam samoty. Často si predstavujem, že v starobe zostanem sám. Nikto nebude po mojom boku, nebudú žiadne deti, vnúčatá. A ja budem veľmi zatrpknutý. Pretože samota je tá najtrpkejšia vec v živote.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?