Študentský život

Autor: Lukáš Zeleník | 3.10.2005 o 16:05 | Karma článku: 11,71 | Prečítané:  4866x

Vstávam. Predo mnou je ďalší deň. Deň študenta. Nečaká ma slnečné ráno, pretože popod závesy, ktoré neúplne zakrývajú okno, neprenikajú slnečné lúče. Izba je chladná, ako pohľad niektorých profesorov na prednáškach.

Kto vstane prvý, vyhráva. Ďalší v poradí musia čakať na umývadlo a záchod, o ktoré sa delí päť ľudí. Keď už sú všetci prebudení, pohyb po malej izbe je maximálne obmedzený. Roztiahnutím rúk môžete spôsobiť vážne poranenia. Čaká ma ťažký deň. Prednášky a cvičenia sú rozhádzané po celom meste. Nevadí, možno sa opäť niekde stratím a lepšie spoznám Žilinu. Dúfam, že sa nebude opakovať môj prvý týždeň, kedy mi cesta z internátov do univerzitnej knižnice trvala tri hodiny. Vďaka tomu viem, kde sa nachádza alternatívny priestor Stanica – Záriečie. Žilinčania sú leniví ľudia. Vždy, keď sa pýtam na cestu, odpovedia mi, že je to ďaleko. Čo už môže byť dlhšie, ako polhodinová ranná vychádzka do školy? Snáď len niekoľkominútový monológ profesora o strastiach jeho osobného života. Profesorov delím na dve skupiny: prví žijú vo vlastnom svete a druhí sú celkom normálni. Keď narazím na prvú skupinu, je to boj. Dvojhodinové opisovanie skrípt. Keď sa vám navyše nepodarí získať dobrý flek v predných radoch, musíte sedieť v tých najvzdialenejších priestoroch auly. Počuť profesora hovoriaceho do tabule je absolútne nemožné. A dovidieť taktiež. S druhou skupinou je to lepšie. Prednášky sú zaujímavé a niekedy vtipné. Ostáva po nich príjemný pocit na duši. Najväčším nepriateľom študentského života je hlad. Nemilosrdný, zákerný a neovládateľný. Pri prechádzke po obchode musím navyše myslieť, ako za málo peňazí kúpim, čo najväčšie množstvo, s čo najvyššou energetickou hodnotou. To je úloha nadmieru ťažká a väčšinou to končí starým známym: „Hlad zapiješ.“ Samozrejme, s čo najlacnejšou a chuťovo najodpornejšou sýtenou vodou, s vysokým obsahom umelých farbív. Keď už je odprednášané a nakúpené, nasleduje cesta domov – teda na internát. Takmer vždy je to po 20:00. Zanadávam si, že som zase nevidel správy, a že ma opäť nečaká teplá večera na stole. A noc musím stráviť v malom, chladnom a neprívetivom priestore, o ktorý sa musím deliť s ďalšími dvoma ľuďmi. Aspoň, že vrátnička mi oznámila, že už nám tečie studená voda, je utesnené okno, stolička a skriňa sú opravené. Som veľmi potešený. Veď som jej sťažnosť povedal len dvakrát a raz som ju spísal a hodil do schránky. A iba po treťom upozornení som sa dozvedel, že schránka sťažností je tam viac – menej na okrasu. Ale kvôli mne ju teda otvoria a napíšu žiadosti na opravu. Zaspávam. V posteli, ktorá mi bude onedlho bližšia, ako tá doma. Na internáte, kde strávim viac času ako doma. V meste, ktoré mi bolo pred pár dňami absolútne cudzie. To je údel veľkej väčšiny študentov. Taký je študentský život.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?