Bagdadské noviny

Autor: Lukáš Zeleník | 21.9.2005 o 17:23 | Karma článku: 7,01 | Prečítané:  1452x

„Už mám noviny na stole?“ Tak ako každé ráno, Mahmed zopakoval svoju zaužívanú formulku. S novinami je to už oveľa lepšie, pred dvoma mesiacmi vychádzali iba raz za týždeň. Aj elektrika vypadne už len trikrát denne. Jediný problém je s pitnou vodou. Yahdi, Mahmedova manželka, musí po ňu chodiť dva bloky od ich bytu.

„Keby sa ma tak raz opýtaš, ako sa mám,“ odvetila Yahdi so svojím typickým úsmevom na tvári. „Predsa vieš, že nekladiem otázky, na ktoré viem vopred odpoveď.“ Takto sa Al-Dahovci doberajú každé ráno. Patria medzi liberálne rodiny, a ako väčšina obyvateľov v oblasti Južného Bagdadu, nepokladajú za správne nerovnoprávne postavenie žien v spoločnosti. Aj napriek rozdielnym názorom ich rodín, žijú spolu už sedem rokov. Jediné, v čom sa nezhodnú, je postoj k potomkom. Ako Mahmed vraví: „Nechcem, aby moje dieťa vyrastalo s obavou, že ak sa raz bude vracať zo školy, namiesto svojho domu nájde iba kopu ruín.“ Mahmedov veľký sen je cestovať. Spoznávať nové krajiny, kultúry, ľudí. Bohužiaľ, v súčasnosti má veľký problém navštíviť svoju rodinu v Basre. Na uliciach sú neustále kontroly, veľké nebezpečenstvo, že sa objavíte v nesprávny čas na nesprávnom mieste a najhlavnejší problém – peniaze. Mahmed býval úradníkom. Na vtedajšie pomery v krajine žil celkom slušný život. S Yahdi bývali vo vlastnom dome. Počas vojny Mahmed prišiel o prácu a z oblasti, kde žili, ušli. Tam, kde kedysi stál ich dom, sú dnes iba trosky. A možno už ani tie nie, pretože viackrát sa to miesto už nevrátili. „Yahdi, dúfam že aj dnes mi urobíš ten skvelý obed.“ „To uvidím, také niečo si predsa treba zaslúžiť.“ „Tak dnes budem asi bez jedla. Nemám čas si nič zasluhovať, už zase meškám.“ Mahmed pozrel na hodinky, ktorými mu zaplatila jedna staršia žena, keď nemala peniaze. Zobral si svoju tašku, pobozkal Yahdi a odišiel do práce. Keďže Mahmed pracoval ako úradník, má to so zamestnaním ťažké. Mestská samospráva stále nepracuje tak ako by mala, a tak je stále nadbytočný. Rodinu treba uživiť a Mahmed sa o to veľmi snaží. Momentálne pracuje na trhovisku a predáva ovocie a zeleninu. Veľa síce nezarobí, ale stačí to, aby mali s Yahdi peniaze na jedlo a nájom. Míňať sa ani nedá, lebo v Bagdade jednoducho nie je kde. „Jedinou výhodou tejto práce je, že nemusím chodiť tak ďaleko,“ takto si Mahmed často povzdychne, keď vyjde na ulicu. Od svojho bytu to má naozaj blízko. Každé ráno pozdraví žobráka, ktorý sa snaží zarobiť si hrou na tamburu. Pred ich blokom stojí už niekoľko mesiacov, ale stále nepozná jeho meno. Ulica, na ktorej Mahmed býva, je typická tak ako väčšina v Bagdade. Poškodené strechy domov, sem tam porozbíjané okná a hlavne veľa prachu. „Nenávidím ten prach. Aspoň s tým by mohli Američania niečo urobiť.“ Cesta so práce vedie aj okolo rozbitého obchodu. Tu sa pristaví, vduchu si povie niekoľko veršov z Koránu a pokračuje v ceste. Práve v tom obchode kedysi pracovala Mahmedova sestra. Stala sa obeťou prestrelky medzi povstalcami a vojakmi. Ako každé ráno, aj v tento deň má dôvod zanadávať si. Na križovatke opäť nefungujú semafory. Americký vojaci usmerňujú dopravu, ale aj tak je tam riadny chaos. Vždy to trvá, pokiaľ sa dostane na druhú stranu cesty, kde je trhovisko. Práve tu, keď stál na chodníku a vduchu nadával, spomenul si, že niečo doma zabudol. Boli to noviny. Nestávalo sa to často a Mahmed sa pre ne aj tak vždy vrátil. Nevedel si bez nich predstaviť deň v práci, keďže nemával až tak veľa zákazníkov. Teraz si vychutnáva, že si môže prečítať každý deň nové správy, keď vychádzali raz do týždňa, prečítal noviny aj niekoľkokrát. Mahmed je zásadový človek, a tak sa vybral domov. „Meškám a ešte aj toto. Ešteže má Yahdi dobrú náladu, inak by som si to poriadne zlizol,“ ticho si šomral, keď kráčal po uliciach, ktorými pred malou chvíľou išiel na trhovisko. Objavil sa opäť pred obchodom sa smutným príbehom. V tej chvíli sa stalo niečo nečakané. Mahmed začul obrovský výbuch. Hluk mu spôsobil nepríjemné pískanie v ušiach a tlaková vlna silného výbuchu ho zvalila na zem. So skrivenou tvárou ležal na zaprášenej ulici. Z hlavy mu pomaly vytekal malý prúd krvi, ktorý prechádzal po nose. Kvapky krvi padali na chodník. Nebol schopný zrovnať si myšlienky a uvedomiť si, čo sa práve stalo. Pískanie v ušiach neprestávalo. Mahmed si prešiel rukami po rebrách. S námahou sa postavil a pozrel na dym, ktorý vychádzal z miesta, kde bolo pred malou chvíľou trhovisko. Krv stekajúca po Mahmedovej tvári sa začala zlievať so slzami. Titulok v novinách na druhý deň hovoril: „Atentátnici s autom plným výbušnín zaútočili na trhovisko v Južnom Bagdade. 55 mŕtvych.“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?