Po siedmych rokoch v MHD

Autor: Lukáš Zeleník | 2.12.2007 o 14:21 | Karma článku: 7,10 | Prečítané:  2001x

     Po siedmych rokoch radikálneho odporu a osobných protestných akcií som využil služby prievidzskej MHD. Ja, pre mnohých symbol prekonávania vzdialeností v mojom meste iba pomocou chôdze, som zostúpil z piedestálu.

   Na zastávke sa ma zhostila nervozita. Ako sa v Prievidzi kupuje lístok? Z automatu alebo u vodiča? V spotenej dlani som sa pohrával s desaťkorunáčkou a s napätím som očakával príchod autobusu číslo 50.

     „Dobrý večer, polovičný poprosím." Hlboko som si vydýchol. Pripravovanú frázu som zvládol bez koktania. V ruke som držal lístok v hodnote 6 Sk a bol som na seba hrdý, že som nezabudol nič z toho majstrovstva. Vraj je to ako bicyklovanie, ak sa raz naučíte, nikdy nezabudnete ako sa to robí.

     Aby bol môj zážitok autentickejší, vybral som si spomedzi vynoveného vozového parku Karosu podobnú tej, ktorú som využíval na cestu na základnú školu. Hrkotajúci model, iba veľmi mierne klimatizovaný s nepríjemne koženými sedadlami.

     Autobus sa postupne napĺňal, až pomaly dosiahol 100% svojej kapacity. Teda 99%. Jediné voľné miesto na sedenie v celom autobuse bolo práve vedľa mňa. Ľudia pritom stáli v krkolomných pozíciách  v uličke. Nenápadne som k sebe pričuchol, ale všetko bolo v najlepšom a parfumovo najtrendovejšom poriadku.

     Za sedem rokov ignorovania MHD v Prievidzi som sa ochudobnil o množstvo vecí. Napríklad možnosti zamilovania sa v autobuse. Alebo som prišiel o veľa rozhovorov, životných príbehov, právd a zaručených informácií. Vedel by som medzi prvými, či sa v meste šíri črevná chrípka, kedy budú chrípkové prázdniny, vypočul by som si o nezaslúženej štvorke, o skvelom rande s tým úžasným chalanom, čo sa podobá na Orlanda Blooma, alebo by som sa dozvedel aj čosi o škandalóznom predaji pozemkov.

     Veru, je to už sedem rokov, čo som pravidelne používal mestskú dopravu.

     Tiež je to už sedem rokov, čo som plynulo hovoril po nemecky.

     Je to už jedenásť rokov, čo som zbieral samolepky.

     Je to už štrnásť rokov, čo som jedol Kukuruku.

     Je to už dvadsať rokov, čo som používal plienky.

     Sú to už dva roky, čo som sa nesánkoval.

     Sú to už štyri roky, čo som sa naposledy nudil.

     Je to už sedem rokov, čo som si nekúpil cigarety.

     Je to už deväť rokov, čo som nerozbil okno.

     Sú to už dva roky, čo som povedal: „Ľúbim ťa."

     Je to už trinásť rokov, čo som sa vozil na kombajne.

     Je to už šesť rokov, čo som mal naposledy niečo zlomené.

     Je to už šesť mesiacov, čo som pravidelne písal.

     Chcel by som po čase opäť vedieť, aký je to pocit.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?