reklama

Rasový útok

Strach je považovaný za najprirodzenejšiu ľudskú emóciu. Emócia je reakcia na určitý podnet. Je možné spájať strach o vlastné zdravie, bezpečnosť a život s prirodzenosťou? Udalosti, ktoré prinútia človeka premýšľať nad danou otázkou prichádzajú nečakane.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (35)

Prológ

 Severozápad Anglicka je obývaný rozsiahlou komunitou prisťahovalcov z krajín ako Pakistan, India alebo Bangladéš. Najpočetnejšie zastúpenie má pakistanská komunita, ktorej rozmach spôsobil, že v niektorých mestách sa pôvodné britské obyvateľstvo stalo menšinou.

 Momentálne žijem v meste Nelson (kraj Lancashire), kam som prišiel aj so svojimi kamarátmi kvôli práci. Nelson je presným príkladom „ázijského" anglického mesta. Obyvateľstvo tvoria takmer výhradne prisťahovalci z Pakistanu a ich potomkovia - nová generácia Britov. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stret komunít

 Aj napriek tomu, že ázijský prisťahovalci žijú vo Veľkej Británii už niekoľko desaťročí, len veľmi ťažko sa prispôsobujú životnému štýlu krajiny v ktorej žijú. Vytvárajú si uzavreté komunity a stránia sa kontaktu s pôvodným obyvateľstvom. Budujú si okolo seba krajinu, ktorej už dávno nie sú súčasťou, čo je samozrejme spôsob ako si zachovať svoju kultúru.

 Pakistanci vedú život v zmysle a pravidlách ich náboženstva - islamu. Ako je už dlhodobo známe, Korán je vykladaný dvomi rôznymi spôsobmi, ktoré delia moslimov na dve protipólne skupiny.

Keep Nelson clear!

 Miestny park zdobia výstražné nápisy typu Keep Nelson clear! alebo No whities allowed. Vždy vzbudzovali moju pozornosť, keď som popri nich prechádzal, ale nikdy som nevnímal ich odkaz. Stávali sa skôr terčom vtipných poznámok ako vážnym zamyslením sa. Ako to však býva, situácia sa mení až následkom udalostí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Park tvoril časť cesty do práce. Cesta viedla cez klasickú anglickú štvrť s pravouhlo radenými ulicami a radovou zástavbou. Most ponad umelo vybudovaný kanál spája spomenutý park s obytnou štvrťou. Park tvorí futbalové a detské ihrisko a vedie cez neho iba priama cesta medzi mostom a podchodom pod diaľnicou M65 vedúcej do Manchesteru. Uzavreté a takmer neosvetlené miesto, ktoré vždy trochu naháňalo strach, ale nikdy sa nezdalo nebezpečné.

 Do práce sme chodievali šiesti. Pracujeme v továrni na balenie čokolády a naša pracovná doba je 23:00 - 8:00. Z hlavnej cesty Manchester Road sme odbočili pri kostole z gotického obdobia do dolných štvrtí mesta, z ktorých vedie cesta do parku. Pri prechádzaní popri domoch na nás v utorok vykrikovali z jedných z dverí Pakistanci vo veku približne 18 až 20 rokov. Nevenovali sme tomu pozornosť, nebolo to po prvýkrát. Ani len sme sa neotočili, prešli sme cez most, park a podchod, popri rádiu 2BR, cez ďalšiu obytnú štvrť až do Lomeshaye Business Village, kde sídli naša továreň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Tak ako každý deň ani v nasledovný deň - v stredu sme svoju trasu nemenili. Zabočili sme pri kostole, vošli sme do ulice kde na nás vykrikovali včera. Opäť sa otvorili dvere a zazneli výkriky „Wanna fight?" Spolu s nimi letelo na nás pár kameňov, ktoré nás netrafili. Nereagovali sme, nezastavili a ani sme sa neotočili. Išli sme svojou cestou a počuli sme, že sa za nami vytvorila skupinka mladých Pakistancov, ktorí nás prenasledovali. Myšlienky sa uberali nesprávnym smerom a nimi bolo ovplyvnené aj moje rozhodnutie, aby sme išli tak ako vždy cez park. Veď nás chcú iba vystrašiť...

 Za každých okolností sa s kamarátmi snažíme odľahčiť situáciu aj za použitia čierneho humoru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „Jasné, teraz príde auto z parku a z vrchu a zablokujú nás."

 To už za nami nachádzalo približne 30 mladých Pakistancov a popri nás prešlo auto, ktoré zastalo tesne pred mostom. V čiernom BMW sme spoznali Jaffara, supervisora z továrne kde pracujeme. Z auta okríkol chalana stojaceho na chodníku. Ničomu sme nechápali.

 Z parku sa vynoril Pakistanec v červenej mikine, ktorý kráčal oproti nám. Vpredu išli Braňo, Mária a Jozef, za nimi Dušan s Radom, ja som bol posledný. Prešiel popri všetkých a keď míňal mňa, snažil som sa vyhnúť očnému kontaktu.

 Všetko sa odohralo v zlomku sekundy.

 Zdrapil ma za kapucňu mikiny, dostal som ranu do hlavy. Ako som padal, držal som ho za ruky a podarilo sa mi ho skopnúť. Rado s Dušanom sa obrátili a pribehli mi pomôcť. Držali sme ho a kričali „Stop it! Leave us! We don´t want to fight!"

 Keď som sa obzrel bežalo ku nám približne 15 Pakistancov. Prirodzený inštinkt mi zavelil utekať. Za sebou som počul výkriky a dupot. Najbližšie domy sa nachádzajú asi 200 metrov za podchodom - to bol jediný cieľ, jediná záchrana. Podarilo sa nám dobehnúť k domom, boli sme však iba štyria. Dušan a Rado tam zostali. Hystericky sme búchali na prvé dvere. Otvoril Angličan. S lapaním po dychu som kričal „Call the police! Call the police! We were attacked!"

 Zatvoril dvere a už ich viac neotvoril. Pravdepodobne sa bál, že ho chce skupina Východoeurópanov vykradnúť.

 Z vedľajších dverí vyšiel starší manželský pár. Ten okamžite zavolal políciu, dali nám napiť, správali sa ku nám veľmi milo.

 Polícií trvalo celú večnosť pokým dorazili na miesto činu. Aj v takom malom meste akým Nelson je.

 Nervozita.

 Úzkosť.

 Strach.

 Naši dvaja kamaráti ku nám stále nechodili. Prežívali najhoršie momenty svojho života a my sme nevedeli ako im pomôcť.

 Polícia prišla približne o desať minút. Jedna hliadka ku nám, za podchod, druhá z vrchu pri most.

 V sprievode policajtov sme sa vrátili na miesto činu, kde sedeli naši kamaráti na chodníku, boli ošetrovaní a spisovali zápisnicu. Po chvíli prišla sanitka.

 Nepodarilo sa im bohužiaľ ujsť. Rada kopnutím do rebier zvalili na zem, obkolesili ho a nezmyselne ho kopali. Dušan sa za nim pokúsil vrátiť, ale uvidel ďalšiu skupinu, ktorá sa za nim rozbehla. Potkol sa o obrubník a čakal ho rovnaký osud ako Rada. Bezmocne ležal a prijímal kopnutia od nepríčetných Pakistancov.

 Dušan si to odniesol s nechutne vyzerajúcimi odreninami a ranami na tvári. Rado dopadol horšie. Udalosť si vôbec nepamätal, mal tržnú ranu na hlave, odreniny a opuchy takmer po celom tele.

 Bezmocnosť

 Policajti nám povedali, aby sme zmenili trasu do práce, aby sme chodievali iba popri hlavných cestách. Toto je vraj nebezpečné územie. Na otázku, prečo tu teda nie sú nijaké kamery, som nedostal žiadnu odpoveď. V zápisnici sme uviedli, že vieme o ktorý dom sa jedná. Zdá sa, že si nás útočníci vyhliadli a presne vedeli, ktorými ulicami sme chodievali do práce. Žiaľ zostali sme v úlohe bezmocných. Neodvážili sme sa dom ukázať policajtom.

 Od udalosti uplynuli dva týždne. V práci sme sa od Jaffara dozvedeli, že videl ako sa v štvrti zbieha veľa ľudí - vedel, že sa má niečo udiať. Nasadol do auta a chalanovi, ktorého si zavolal ku sebe povedal, že sme jeho ľudia, že nás majú nechať na pokoji. Polovica sa stiahla, polovica mu povedala, že ide hrať futbal do parku.

 Epilóg

 Dvaja kamaráti odišli domov na Slovensko. Spoločným menovateľom našich pocitov sa stal strach, podozrievavosť a paranoja. Pre akýkoľvek zvuk bočíme do iných ulíc, vyhýbame sa akýmkoľvek podozrivým individuám a tŕpneme ak oproti nám idú čo i len dvaja ľudia.

 Hlavným cieľom terorizmu je zastrašovanie. Týmto sociálnym prípadom, existenciám bez budúcnosti sa to podarilo naplniť do bodky.

 Neviem si vysvetliť dôvody ich počínania. Bol útok cielený? Bol to len spôsob zábavy odpadu moslimskej komunity?

 Jeden motív je však nepopierateľný. Motív rasový. Boli sme napadnutí pretože sme bieli. Vkročili sme na územie, kde sme nemali čo robiť, pretože farba našej kože je odlišná.

 Na Slovensku by sa z podobného incidentu stala zrejme záležitosť, ktorá by bola rozpytvávaná v médiách a nedajbože by sa z nej vyvinula vážna politická záležitosť. Na ostrovoch však nie je tento príbeh ničím ojedinelý.

Lukáš Zeleník

Lukáš Zeleník

Bloger 
  • Počet článkov:  92
  •  | 
  • Páči sa:  72x

Autor má 37 rokov, má svoju rodinu, staviteľstvo, cestovanie a umenie, má svoju Prievidzu a cíti sa šťastný. Zoznam autorových rubrík:  ReportMoje (vý)tvoryJa a (môj) svetCulturePíšem - nemyslímNázory, komentáreZivot na hrude britskejElämä SuomessaZivot na hrude britskej 2SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu