reklama

Bažant Pohoda 2012

Po šestnástich rokoch organizovania festivalu sa dá definitívne tvrdiť, že Pohoda je už dospelá.  Má svoju jasne zadefinovanú tvár, značné medzinárodné renomé a na detské organizačné chyby a prešľapy už nie je priestor. Ako sa najväčší slovenský festival vysporiadal so svojou dospelosťou?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Bol to zvláštny ročník. Vo štvrtok snáď nikdy nebola trenčianska autobusová stanica taká prázdna. Na vstupnej bráne už dávno nebolo toľko ľudí ponúkajúcich lístky na predaj. A už veľmi dávno sa neobjavilo toľko kritických ohlasov na festivalov line up ako tomu bolo tento ročník.

Festival otvoril svoje brány vo štvrtok 5.júla o 14:00, hudobný program začal však až o 20:00 vystúpením slovenskej úderky Puding Pani Elvisovej. Na Pohode je čarovné, že aj počas relatívne dlhého štvrtkového obdobia festivalového ticha cítiť v areáli hmatateľnú atmosféru. Ľudia prúdiaci areálom plní očakávania z nadchádzajúceho víkendu, stretnutia so starými známymi a hlavne ešte čistý nepošliapaný festivalový priestor. Štvrtok má svoj veľký význam na tejto akcií a Pohoda bez neho by už bola nepredstaviteľná.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Štvrtok mal byť v prvom rade venovaný spomienke na Václava Havla. Osobne by som viac prijal zahrievací deň v znamení poriadnej letiskovej tancovačky, tak ako tomu po minulé roky prispeli Moby alebo Basement Jaxx. Atmosféra spomienky bola akási nehmatateľná a hudba The Plastic People of the Universe mladším ročníkom veľa nepovie. Ďalší účinkujúci The Asteroids Galaxy Tour ponúkli svoj priamočiary tanečný pop a potom už mal prísť prvý z veľkých vrcholov.

Lou Reed ako obrovská legenda vyvolal rozpačité reakcie. Otázka je, čo ľudia očakávali od sedemdesiat ročného rockera. Lou síce s publikom vôbec nekomunikoval, jeho prejav bol viac ako strnulý a monotónny, ale aj napriek tomu mal koncert svoju atmosféru a to najmä vďaka vynikajúcej doprovodnej kapele. Vrcholy vystúpenia boli Heroin a Walk on the Wild Side. Veľké mínus má Lou najmä za opomenutie toho, na čo všetci čakali - Perfect Day.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

„Nemá to rytmus ani žiadnu melódiu, vyzerá ako keby tam niekto rozbíjal sklo." Ak sme z koncertu Lou Reeda odcházali s mojou polovičkou Katkou relatívne spokojní, to sa už nedá povedať o ďalšom pokračovaní hudobnej štvrtkovej noci. Katka nie je taký hudobný fanatik ako ja a preto od nej vždy vyžadujem zhrnutie koncertu od „nezainteresovanej osoby." Takéto bolo jej zhrnutie vystúpenia kanadského experimentátora Caribou. Čo bolo pre mužské osadenstvo našej partie progresívnym poňatím hudby z množstvom arytmických prvkov a experimentov so zvukmi, to bolo pre naše ženy utrpením a v polovici koncertu to bolo pre ne už nezvládnuteľné a tanečnú arénu Dome opustili. Caribou naplnil moje očakávania, koncertné prevedenie jeho obskurného popu bolo famózne a bola to zároveň aj záchrana štvrtkového programu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Piatok sa pre nás hudobne začal až vystúpením Dry the River v krásnej SLSP Aréne. Očakávanie skvelého hudobného zážitku sa potvrdilo a ich deutový album Shallow Bed zaraďujem medzi to najlepšie, čo tento rok vyšlo. DTR by sa dali charakterizovať, ako keby sa metalisti pokúsili zahrať pod oknom svojej milej romantickú skladbu. Nechýbali teda ani tvrdé gitarové dohrávky na konci vygradovaných epických songov, ani dlhé vlasy a ani nechutne biely britský basáci.

Na Orange stage, ktorý mal tento rok konečne konštrukciu ako hlavné pódium (aj keď s nepochopiteľne nízko umiestnenými obrazovkami) vystúpil Little Roy. Čo viac sa môže hodiť ku tropickému dňu ako pravé jamajské reggae, ale popravde tento hudobný štýl u mňa zaznamenal asi najväčší prepad a obstarožní rastafariáni boli pre nás akurát tak dobrou kulisou ku pivu na lúke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Two Door Cinema Club patria do úplne odlišnej kategórie. Jedna z najoriginálnejších gitaroviek na britských ostrovoch prilákala ku hlavnému pódiu veľa ľudí a v areáli sa konečne rozprúdila pravá festivalová zábava. Pri hite What You Know sa na pódiu objavili aj účastníci tanečného workshopu, čo iba dotvorilo výborný dojem z celého koncertu.

Tohtoročná Pohoda priniesla konečne viacero zástupcov zo stajne Ninja Tune a jedným z nich boli aj The Heavy. Hutná hudba tvorená na základoch starého blues, výborné vokály a čistokrvná energia valiaca sa z pódia.

„Taký výborný koncert, prečo akurát vtedy muselo začať pršať." Keď už bola moja Katka spokojná, je to neklamný dôkaz, že išlo o vynikajúcu hudobný zážitok. Takých koncertov ako predviedol Aloe Blacc je na Slovensku veľmi málo, respektíve si vôbec nepamätám, že by to slovenskí promotéri riskovali so soul music. Aloe Blacc predviedol obrovskú radosť z hudby. Tanečné groovy, vynikajúca dychová sekcia, do toho charizmatický Aloe ako zároveň asi najlepší spevák na Bažant Pohode 2012. Ako kontrast ku tomu všetkému hrôzostrašná blesková show, ktorá neveštila nič dobré. Skôr ako zaznel megahit I Need Dollar sa prehnala letiskom prietrž, ktorá našťastie zapričínila iba hodinové prerušenie programu. Do budúcnosti by sa mohli informácie o blížiacom sa prerušení programu a o zmenách v programe objavovať na veľkoplošných obrazovkách.

Obrázok blogu

„Konečne dobrá elektronika, ešte aj tá speváčka je dobrá." Katka tancuje a bratranec Norik mi ukazuje zimomriavky, ktoré má z hudby. Všetko je ako má byť, búrka prestala a Submotion Orchestra nám práve spôsobujú najsilnejší hudobný zážitok šestnásteho ročníka. Nu jazz, dubstep, downtempo, gradácia až do drum and bassovej rytmiky a to všetko naživo! Po takýchto vystúpeniach vedieme akademické diskusie, prečo sa aj slovenské kapely nepokúsia podobným spôsobom experimentovať.

„Ten spevák vôbec nemá charizmu, inak by to mohlo byť dokonalé." To bola recenzia na Guya Garveyho, frontmana skupiny Elbow. Zbieranie koncertných zárezov víťazov Mercury Prize pokračovalo aj tento rok a Elbow ponúkli asi najprofesionálnejší prístup. Takto by mal vyzerať koncert skutočne veľkých hviezd, ktorými Elbow všade inde ako na Slovensku aj sú. Guy sa samozrejme nemusel medzi jednotlivými songami až tak vykecávať, ale všetko ostatné fungovalo perfektne. Od spevu, cez kapelu, sláčiky až po publikum.

Obrázok blogu

„Keď nebudeš poslúchať, pôjdeme na Eskmo," snažil som sa postrašiť moju polovičku, vediac ako obľubuje experimentálnu elektroniku. Kým The Heavy boli zástupcom asi toho najprístupnejšieho z labelu Ninja Tune, Eskmo stojí na opačnej strane polarity. Eklektická elektronika s napadrť rozlámanou rytmikou a zádumčivým neuchopiteľným tempom by mohli byť tým pravým, čím otráviť citlivé ženské uší. Na naše prekvapenie vystúpenie nebolo až natoľko alternatívne a psychedelické, dalo by sa to charakterizovať ako diskotéka pre pokročilých poslucháčov. Každopádne chválim organizátorov, že prinášajú na Slovensko podobné projekty ako Caribou, Eskmo alebo Emiku a verím, že táto malá súčasť festivalu Wilsonic bude každoročne súčasťou Pohody.

Eskmo sme rýchlo vymenili za pôvabnú Natashu Khan a jej projekt Bat For Lashes. Čakal som, že podobný typ hudby sa bude viac hodiť do intímneho priestoru ako na veľký stage, ale Natasha prekvapila a jej energický mix trip hopu a temného popu si podmanil veľké množstvo divákov.

Obrázok blogu

Polnoc, Bažant Stage, najlepšia britská skupina roku 2011 podľa NME. Kasabian sa mi vždy páčili, pretože sú viac elektronickejší ako gitaroví. Úvod koncertu bol rozpačitý a zdalo sa mi, akoby tie skladby zneli v koncertnom podaní oveľa horšie ako na albumoch. Potom však prišli Club Foot, Re-Wired a Fire a rázom sa letiskový betón otriasal pod skákajúcou masou.

Najväčšia dilema tohtoročnej Pohody bol čas 1:00 v piatok v noci, kedy organizátori do jedného času zaradili tri zaujímavé mená. Orbital, White Lies a Movits!. My sme sa rozhodli vidieť aspoň kúsok zo všetkého. Orbital sú legendy elektronickej hudby a ozývali sa hlasy, že je to opäť iba ďalšia spomienka na deväťdesiate roky. Vydaním nového tohtoročného albumu Wonky však ukázali, že rozhodne ešte majú čo povedať a taký bol aj ich set. Miestami spomienkový, ale vo väčšine dravý s použitím aktuálnych trendov. Atmosféra v stane Dome bola vynikajúca a Orbital si vyslúžili niekoľko dlhotrvajúcich potleskov.

Švédska elektro swingová úderka Movits! zaplnila Nay Tanečný dom do posledného miesta a drevená podlaha sa ohýbala pod náporom nadšeného davu. Najmä ženské publikum bolo nesmierne nadšené, mne však do dokonalosti chýbala koncertmá kapela.

Obrázok blogu

Bodku za našim sobotným programom dali White Lies, na ktorých som sa veľmi tešil, ale skonštatovali sme, že spevák Harry McVeigh podal asi najslabší výkon, zo všetkých gitaroviek, ktoré sme za celý víkend videli.

Na začiatku reportáže bola spomínaná dospelosť festivalu. Na základe mojich skúseností a aj vyjadrení množstva mojich známych, môžem skonštatovať, že Pohoda 2012 bola jednoznačne najlepšie zorganizovaný ročník. Výtvarná a umelecká štylizácia areálu je len čerešničkou na celej práci organizačného tímu, ale to, že celé festivalové zázemie bolo až neuveriteľne čisté, za to patri obrovské poďakovanie. Páčili sa nám neustále prítomní Crowd asistenti, ktorí nalievali divákom minerálku, parkovanie bolo oveľa lepšie organizované, areál bol vynikajúco osvetlený, ani raz sme nenarazili na prázdnu cisternu s vodou, skvelé nápady boli ostrekovače na ploche letiska a najmä dezinfekčné stojany pri Toi-Toikách. Čo nás však nepotešilo bolo správanie niektorých stávkarov, ktorí evidentne klamali na cene. To je určite vec, na ktorú by si mali dať organizátori do budúcna pozor.

Množstvo sprievodných aktivít zaručuje, že má človek vždy čo robiť, sobotný program nám však až do svojej večernej časti neponúkol žiaden veľký zážitok. Prvý rok sa stalo, že na hlavnom Bažan stage chýbala vážna hudba. A to bolo zároveň jedno z veľkých negatív tohtoročného programu. Priestor pred pódiom a na priľahlej lúke poskytuje lepšie prostredie pre vychutnanie si takejto hudby ako na Orange stage a čas medzi 13:00 až 16:00 je ideálny na relaxovanie pri klasike. Jana Kirschner a jej Cesta domov túto funkciu čiastočne splnila, ale komorný orchester je niečo, ku čomu sa treba vrátiť.

Obrázok blogu

Sobotné popoludnie sme strávili ponevieraním sa medzi pódiami, I Blame Coco ani Anna Calvi to pravé nadšenie nevyvolalo. Z koncertu Orquesta Tipica Fernandez Fierro sme po pár skladbách znechutený odišli, pretože v daný čas v takom krásnom počasí to chcelo zábavnejšiu verziu tanga, ako je napríklad Banjofondo Tango Club. V depresívnej nálade z nezohratého argentínskeho orchestra sme sa odobrali na hlavné pódium, kde hrali melancholický Guillemots. Jediným prekvapujúcim momentom sobotňajšieho popoludnia boli nemeckí blázni Les Trucs, na ktorých sa nedalo v preplnenom stane Europa vydržať príliš dlho.

Za iných okolností by som sa veľmi tešil na Emilianu Torrini, ale intímnej a melancholickej hudby sme už mali viac než dosť a vykúpenie prišlo až o 22:00 v podobe Totaly Enormous Extinct Dinosaurus. Diskotéka so živým spevom dinosaura sa páčila aj našim dámam a konečne sme mohli trochu rozhýbať telá.

Obrázok blogu

„Zase ďalšia gitarovka?" Reakcia po oznámení, že ideme na The Kooks bola očakávateľná, ale že po vystúpení zaznie, že to bola aj najlepšia britská indie skupina bolo celkom nečakané. Energický set poskladaný zo známych hitoviek nám nedovolil zaspať, ale nás pripravil asi na najväčšie prekvapenie festivalu.

Čakali sme dvoch obstarožných raperov a DJa, ktorí bez záujmu odrapocú pár povinných hitov. Bol to však veľký omyl. Public Enemy prišli s celou kapelou a aj napriek úvodným problémom s mixpultom to bol abosulútne fantastický zážitok. PE som vždy obdivoval pre ich nezameniteľný štýl a najmä skvelú produkciu a teraz to bolo všetko predo mnou a navyše Chuck D a Favor Flav vo vynikajúcej forme. Dynamika, energia, maximálny hip hopový masaker. Jednoznačne najlepší rapový koncert, aký som kedy zažil.

Obrázok blogu

Že to s tou sobotou nebude až také zlé na záver potvrdili a podčiarkli Chase and Status. Drum and bass a pridružené elektrnické štýly asi len ťažko nájsť v lepšej živej forme. Konečne aj Bažant stage zažil neutíchajúci tancujúci dav a celý setlist od úvodnej No Problem až po záverečnú Fool Yourslef bol ako vykúpením z celej gitarovej letargie.

Gitár a britských indie skupín bolo tento rok na Pohode skutočne až otravne veľa. Ale aj napriek tomu považujem tohtoročný line up za najlepší v celej histórií, pretože ponúkol množstvo objavnej, ale aj zaujímavej hudby. Ak na Slovensku, v krajine so zdeformovaným mediálnym trhom, kde sa ktokoľvek bojí čo i len trošku riskovať, príde na festival s odvážnym line upom takmer 30 000 ľudí, je to obrovský úspech. Tak ako sa média prispôsobujú svojmu divákovi, treba veriť, že Pohoda nikdy nebude opúšťať svoju filozofiu a smerovanie. Je len veľmi málo vecí na čo môžeme byť na Slovensku hrdí. Táto už teraz dospelá Pohoda je jednou z nich.

Ďakujeme a dovidenia v roku 2013!

Lukáš Zeleník

Lukáš Zeleník

Bloger 
  • Počet článkov:  92
  •  | 
  • Páči sa:  72x

Autor má 37 rokov, má svoju rodinu, staviteľstvo, cestovanie a umenie, má svoju Prievidzu a cíti sa šťastný. Zoznam autorových rubrík:  ReportMoje (vý)tvoryJa a (môj) svetCulturePíšem - nemyslímNázory, komentáreZivot na hrude britskejElämä SuomessaZivot na hrude britskej 2SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu